Birds

12. února 2011 v 23:54 | Ywča |  Oneshot
Ahoj,
musím ešte raz poďakovať  za komentáre k predchádzajúcej jednorázovke, naozaj ma veľmi potešili ♥
Pri tomto príbehu som sa nechala inšpirovať mojím snom, tak hádam to nebude moc divné  :)
Iba musím poznamenať,  že som koniec musela písať  dvakrát, pretože sa mi to zmazalo, a tak sa ospravedlňujem, že to je, aké to je.
Dúfam, že sa bude páčiť :)
Ywča

Čierne vlasy zaviali v príjemnom letnom vetríku, ktorý sa dostal dovnútra izby cez otvorené okno. Bill sedel za stolom vo svojej pracovni, kde rád naberal inšpiráciu, okno bolo hneď oproti nemu. Celá táto miestnosť bola pre neho inšpiráciou. Cez deň tu hriali lúče slnka, ktoré sa jemne hrali s kontrastom v miestnosti, a pritom celkový dojem nekazila ani hŕba papierov položená na ľavej strane stola. Už dlhší čas neupratoval, načo aj. Býval sám a návštev nemal veľa. Vlastne iba rodina, pár známych a kamarátov. Ale to už taktiež dlho nie. Chcel byť sám. Jediná osoba, po ktorej túžil a ktorú chcel mať po svojom boku, bola niekoľko stoviek kilometrov preč.  
"Oh," povzdychol si. Bol unavený, vyčerpaný a slnko mu v tom nepomáhalo. Iba ho viac unavovalo. "Kde som to dal?" Zrazu sa začal prehrabovať v tých všelijakých papieroch a hľadať ten správny, ktorý potreboval. Pritom nešikovne buchol rukou do niečoho, čo bolo po jeho pravej strane. Klietka. Zlatá klietka. Malý žltý kanárik v nej začal poskakovať z jedného konára na druhý a pritom si sám pre seba pospevoval. Bill, keď ho zbadal, sa musel usmiať. "Prepáč, maličký," jemne si oprel hlavu o klietku a počúval ten krásny zvuk, ktorý jeho kamarát vydával. 


Vlastne nemal nikoho iného iba jeho. On bol jeho domáci spoločník, on bol ten, ktorý ho vždy ráno čakal a nedočkavo bláznil v klietke. Jeho klietka nebola malá, bola veľká a dosť vysoká. Keď ju Bill kupoval, nebola pre jedného, ale pre dvoch kanárikov. Samička a samček. Samičkine červené perie dokázalo vždy oživiť celú miestnosť a keď niekto vstúpil dnu, všimol si práve ju. Mohlo by sa povedať, že svietila a dodávala miestnosti tú správnu iskru, rád ju pozoroval. Čiernovlasý chlapec ju pomenoval Liz, skrátené meno po jeho mame Elizabeth, ktorá mu ju pripomínala vo veľa veciach. Bola dosť živá, hravá a prítulná. No a druhý - žltý, bol samček Pinky, bol omnoho pokojnejší, ale bol to veľmi dobrý kamarát. Aspoň pre Billa. Bill dokázal aj zviera brať ako najlepšieho kamaráta a rozumieť jeho reči.  
Bolo to zvláštne, ale rozumel mu. Ako keby mu Pinky svojimi malými očkami hovoril, čo si myslí. Pre Billa to bolo niečo úžasné, nikdy by si nemyslel, že ku kanárikovi dokáže cítiť omnoho viac ako k človeku. Mal k nemu veľký citový vzťah. A možno, keby Liz ešte žila...
Bill pevne zovrel viečka.
"Chýba ti, však?" prihovoril sa k Pinkymu, ktorý vyzeral, že rozumie každé slovo. Ihneď zmĺkol a Billa napadlo, že sa stratil kdesi vo svojich myšlienkach. Myšlienkach na Liz.
Bill veľmi dobre vedel, že  žltý kanárik k nej mal veľkú náklonnosť. Boli si veľmi blízki. Čiernovlasý chlapec to síce nemohol vedieť, ale bol si istý, že Pinky Liz miloval. Možno by bolo pre niekoho zvláštne, že aj zvieratá k sebe môžu chovať nejaké city, ale bolo to tak. Bill to cítil. Vlastne by sa aj mohol prirovnať k tomuto malého stvoreniu. Mali toho dosť spoločného a to bol ďalší dôvod, prečo ho mal Bill tak rád. Nebolo to iba tým, že si ho obľúbil, to by tvrdil možno na začiatku, ešte predtým, než sa to stalo.

Bill sa raz prišiel pozrieť, ako každé ráno, na jeho dvoch domácich miláčikov, a čakalo ho dosť nemilé prekvapenie. Už keď pevne stisol v ruke kľučku, mal zvláštny pocit v bruchu. Otvoril dvere a pomaly prešiel ku klietke. Nie, tento krát ho neožiarila krása červenej farby, ktorá vždy pobehovala po klietke tam a späť. Zdalo sa mu to alebo tam Liz nebola?
Pristúpil bližšie a všimol si napoly bezvládneho tela ležiaceho na dne klietky. Liz sťažka vydychovala, druhý kanárik stál vedľa nej a jeho smutné očká hovorili za všetko. Keď videl Billa, začal splašene štebotať. Bill zareagoval, otvoril klietku a opatrne zobral červeného kanárika do dlaní. Pritúlil si ho k sebe. Do očí sa mu nahrnuli slzy, keď zistil, že toto nie je žiadna hra, ale realita. Ako si v tú chvíľu vôbec mohol myslieť, že to Liz naňho len hrá, a pritom je v poriadku? Nič nebolo v poriadku. A on sa o tom presvedčil práve vtedy, keď ju bezmocne držal v rukách. Na telíčko jej vtisol menšiu pusu a jediné, na čo sa zmohol, bolo: "Prosím, neumieraj."

Nikto ho ale nepočul. Nevedel, čo robiť, bolo už neskoro. K zverolekárovi mohol ísť len ťažko, dovtedy by to aj tak nevydržala.
Zrazu z klietky vyletelo žlté stvorenie, ktoré sa usadilo Billovi na ruke, na ktorú po chvíli spadla mokrá kvapka. Slza.
"Liz, prosím, nie," vydal zo seba trasúcim sa hlasom, hovoril to za seba aj Pinkyho, ktorý keby vedel plakať, boli by v miestnosti potoky sĺz. V túto chvíľu by chcel vedieť, ako zvieratá prejavujú bolesť. Bolesť zo straty najbližších.
Pre niekoho by bolo absurdné, aby niekto ronil slzy pre bezcenného operenca. Nie, pre Billa nebola Liz bezcenná, bolo to všetko, čo mal po strate milovanej osoby.
Teraz si bol istý, že vie, čo Pinky prežíva, taktiež to zažil. Lenže on to nechcel zažiť znova a nechcel, aby to jeho kamarát zažil tiež.
Nádychy a výdychy sa pomaly strácali a po pár sekundách ustali. Bill si bezmocne sadol na stoličku, hlavu si položil na stôl. Pritom svojimi havraními vlasmi zakryl červené bezvládne telíčko a žlté, ktoré práve stratilo chuť žiť.  
Bill nad tým nechcel znovu premýšľať, ale spomenul si na to vždy, keď videl toto malé  žlté stvorenie. Bolo to už niekoľko mesiacov od jej straty, ale chýbala mu. Rovnako ako jeho kamarátovi. Bill v živote nestratil len ju, stratil oveľa viac.

Lásku.

Flashback

"Ty chceš skutočne odísť?" neveril svojim ušiam a vlastne ani očiam. Jeho jediná láska teraz stála pred ICH spoločným domom s kuframi v ruke a previnilým výrazom v tvári.
"Bill, na tú výšku som chcel ísť už ako malý. Snil som o tom dlhé roky a teraz sa mi tá možnosť naskytla, musím ju využiť," vysvetlil mladý chlapec s dredmi a nervózne prešliapol na mieste. Pritom sa poškrabal na hlave a s nádejou sa pozrel druhému chlapcovi do očí.
"Sen? Tvoj alebo tvojho otca?" odfrkol si čiernovlasý chlapec a snažil sa nepripúšťať si bolestivú správu, ktorú mu jeho priateľ povedal.
"Chceli sme to obaja," prehovoril a uhol pohľadom kamsi do strany. Bill našpúlil pery.
"Kto viac?" pokrútil hlavou na znamenie, že je to, čo robí, úplne smiešne. Ale Tom bol už raz taký. Nechal sa, aby s ním ostatní manipulovali a najväčšiu moc nad ním mal jeho otec. Ten, ktorý nikdy neprijal syna takého, aký bol. Ten, ktorý odsudzoval vzťah týchto dvoch mladých ľudí a radšej si želal, aby Tom stretol nejaké pekné dievča a mal s ním rodinu a deti. Nič iné by ho nepotešilo viac, než aby Bill vypadol z jeho života a už nikdy sa v ňom neobjavila ani zmienka o ňom. Či už v dobrom, alebo v zlom. Aj keď druhú variantu by si určite rád vypočul a ešte by danému človeku dal za pravdu.  
"Bill, prestaň. Toto je úplne hlúpe, čo robíš," opäť sa zadíval svojimi čokoládovými očami do tých Billových. Tento krát už v nich nebola trpezlivosť a tá bezodná láska, ktorú k nemu vždy cítil. Bola v nich povinnosť, chcel ísť za cieľom - a ako si naivne namýšľal - za svojim cieľom.
Bill mal na jazyku štipľavé slová, ktoré  chcel použiť ako argumenty, no radšej si to dobre rozmyslel. V duchu sa upokojil a potom už len napoly smutným hlasom predniesol.
"Bež. Choď za svojim snom," vydával zo seba slová, ktoré sa mu zarývali do duše aj srdca. Nechcel ich povedať, ale nemohol Tomovi brániť. Nedokázal to. Miloval ho, a preto ho musel nechať ísť. Tom bude šťastný a navyše sa bude vzdelávať na prestížnej vysokej škole, kde berú len tých najlepších. Čo viac si mohol priať? Možno len to, aby pri ňom Tom ostal navždy a pevne ho zvieral v náručí a hovoril mu, ako veľmi ho miluje. Áno, krásna predstava, ale toto je realita. Realita nie je taká, ako jeho naivné myšlienky.  
"Skutočne?" vydal zo seba udivený Tom, ktorý tieto slová z Billových úst nečakal. Čakal všeličo, len nie toto. Preto ho to dosť prekvapilo, ale zároveň bol rád, že ho Bill chápe. Aj keď... nechápal. Tom v daný moment nevedel určiť, či je to pretvárka, alebo to Bill myslel úprimne od srdca. Preto zvolil tú ľahšiu možnosť, a to druhú.
Bill to ale myslel ako pretvárku od srdca. Zvláštna kombinácia, ale on sa pretvaroval práve preto, aby mu urobil radosť. Skutočnú  radosť.

"Áno, ja viem, že je do pre teba dôležité. A keď tam chceš študovať... ehm-"
"Päť rokov," doplnil ho Tom. Billovi skoro vyhŕkli slzy do očí. Vedel, že ho Tom nebude môcť navštevovať. Už len kvôli tomu, aká je tá škola drahá, Tom ledva vyžije. A nie to, aby ho ešte navštevoval, to by ho stálo veľa peňazí a vlastné auto ešte nemal.
"...nebudem ti brániť," doriekol len veľmi ťažko a pevne zaťal zuby, s ktorých sa vydral nepatrný, zronený ston.
"Milujem ťa, láska," vypustil z úst Tom a myslel to z čistého srdca. Bill si ani nevedel predstaviť, ako ho Tom miloval, lenže Billa viac bolel fakt, že jeho láska chce od neho na päť rokov odísť. Samozrejme, že si to Tom neuvedomoval, ale aj keby... nemohol inak. Všetko už bolo zariadené a Tom sa to dozvedel na poslednú chvíľu od jeho šťastného otca, ktorý skutočne žiaril nadšením. Tom ho nechcel sklamať a chcel si ísť splniť sen, aby mohol potom Billa uživiť, keď si nájde dobrú prácu.  
Bill taktiež  študoval, ale nebolo to ďaleko. Vlastne priamo v centre mesta. Vybral si školu, ktorá bola hlavne blízko, aby nemusel Toma opustiť tak, ako on teraz opúšťa jeho.
"Ja teba," povedal priškrtene, ale taktiež to myslel úprimne. Skôr sa mu dalo plakať, ale nechcel, aby to Tom vedel. Rýchlo si teda chlapca pritiahol do náručia a vtisol mu na jeho jemné ružové pery sladký bozk, ktorý Tom prehĺbil a onedlho sa ich jazyky stretli a treli sa o seba. Bill nechcel, aby tento okamih niekedy skončil, pretože hneď po tom sa od neho Tom odtiahol, zobral kufre do rúk a nastúpil do auta s nápisom "taxi".
"Ahoj," zamával mu naposledy a auto sa odlepilo od miesta. Bill si zničene vydýchol a zašepkal slovo na rozlúčku.  
Koniec Flashbacku

"Tomi," povzdychol si Bill a svoj pohľad uprel na dosku stola. Zdvihol hlavu, ktorú mal jemne položenú na klietke a schmatol do ruky papier. Konečne ho našiel. Keď sa doňho ale začítal, nechápal tomu. Bol dosť unavený, učil sa celé doobedie. A teraz bolo pár hodín po dvanástej, nemal už na to chuť. Nedokázal sa sústrediť, aj keď skúšky mal už o pár dní. Bill bol poctivý študent, chcel mať čo najlepšie známky, a preto sa učil každý deň aj pár hodín. Aspoň sa mohol odreagovať, pretože inak sa Billove myšlienky stále uberali kdesi mimo realitu a v hlave mal iba jeho.

Chlapcov zrak padol na čistý  papier pred ním. Prisunul si ho k sebe bližšie, do pravej ruky si vzal ceruzku a onedlho sa papier zaplňoval jemnými čiarami, ktoré vytvárali útvar, ktorý by sa dal prirovnať ku tvári. Kreslil presne tak, ako si ju pamätal. Tvár s jemnými rysmi doplnil hustým obočím, prenikavými očami, a plnými perami, ktoré tak miloval. Chutili preňho najkrajšie a najsladšie na svete. Nikoho by nechcel na ne pobozkať tak veľmi ako jeho.
A vtedy si to uvedomil. Chcel ho. Nie, on Toma potreboval.  
***

Bolo ráno a inokedy príjemné slnečné lúče ho momentálne otravovali, pretože mu svietili priamo do tváre. Čiernovlasý chlapec zívol a zakryl si perinou svoju bledú tvár. Bolo vidieť iba dlhé čierne vlasy na bielej perine, ktorá sa pravidelne nadvihovala. Po chvíli Bill usúdil, že už nezaspí, vstal a s dlhým zívnutím sa vydal do kúpeľne.  
Zbehol po schodoch do kuchyne, kde si išiel urobiť kávu. Miloval rannú kávu. Kedysi, keď vstal, ho v kuchyni čakala jeho láska s príjemne rozvoniavajúcimi raňajkami a čerstvou kávou. O to viac ho zarazilo, keď zacítil vôňu vychádzajúcu z už spomínanej miestnosti. Začalo mu prudko tĺcť srdce. Cítil sa, ako keby sa s ním celá miestnosť točila a on nedokázal urobiť pár krokov a zistiť tak, čo je príčinou tejto vône. Žeby to bol iba sen? Alebo sa jednoducho až príliš zamyslel, že si spomenul na staré časy? Ale on skutočne cítil vôňu kávy.
Jeho nohy sa zrazu pohli a on sa onedlho ocitol v kuchyni. Zalapal po dychu.

"Tom?" vydal zo seba šokovane, na inú reakciu sa jednoducho nezmohol. Ešte stále si bol vedomý toho, že sa mu to môže zdať. Avšak srdce mu hovorilo niečo celkom iné.
"Kávu?" usmiala sa osoba stojaca pri kuchynskej linke s dvoma hrnčekmi kávy v rukách, ktorá podišla ku chlapcovi a vtisla mu jeden do rúk v ten moment, čo mu vtisla nežný a pomalý bozk na pery. Bill zavrel oči, teraz si už bol istý, že to nie je iba sen. Teda áno. Bol to preňho veľmi krásny sen, ktorý bol ale zároveň skutočný.  
"Tomi," oslovil usmievajúcu sa osobu, keď sa od seba odtrhli, a on cítil, že sa mu do očí tisnú slzy. Párkrát zamrkal, niekoľko sĺz vytieklo, ostatné vsakovali do chlapcovho rukáva. Bill si začal utierať oči, pritom čo najtichšie posmrkával. Sklopil hlavu.
"Billy?" čiernovlasý chlapec počul opäť ten príjemný hlas, ktorý naživo nepočul už dlho. Zvykol si počuť ho iba v mobile, keď spolu obaja volali. Bill sa nechcel zmieriť s faktom, že bude od Toma stále odlúčený, a tak mu každý týždeň volal, keď mal Tom práve voľno.
"Čo tu robíš?" spýtal sa Bill roztraseným hlasom. Zrazu cítil, ako mu niečí prst prešiel po brade a trochu ju podvihol. Ich zraky sa stretli.
"To je to jediné, čo mi povieš? Čo tu robím?" krútil hlavou, v očiach smútok. Nechcel, aby Bill plakal a... prečo mal taký pocit, že Bill už naňho zabudol?
"Nie, nie," zavrtel hlavou a natisol sa na druhého chlapca, ktorý spokojne vydýchol. "Som len prekvapený. Nemyslel som si, že ma prídeš po tak dlhej dobe pozrieť. Chýbal si mi. Strašne moc." Tom sa usmial, tieto slová sa mu príjemne rozlievali celým telom a on sa prvýkrát za posledné mesiace cítil... spokojný, šťastný, plný. Necítil už tú prázdnotu.  
"Ja sa tam už nevrátim," povedal po chvíli ticha a uprene hľadel na Billove lesklé čierne vlasy, ktoré sa nadvihli a ukázali tak majiteľovu tvár. Tom v tej tvári videl veľa otázok. Musel sa pousmiať. "Zahodil som to za hlavu. Nechcem tam už ani vkročiť. Chcem byť tu s tebou, láska. Tiež si mi chýbal. Myslel som si, že sa zbláznim a každý ďalší deň bez teba ma ubíjal. Nemalo to pre mňa cenu."
"Ale čo tvoj sen?" spýtal sa Bill opatrne. Určite nechcel Tomovi akokoľvek brániť v tom, aby si splnil svoj sen. Tom sa opäť usmial a čiernovlasý chlapec mal pocit, že sa mu podlomia kolená. Bol to ten najúprimnejší a najkrajší úsmev aký poznal.  
"Bill, bol som slepý. Neuvedomoval som si, že to nie je môj sen. Mal si pravdu, bolo to rozhodnutie môjho otca, chcel nás rozdeliť," držal Billa za ramená a skoro až šepkal do Billových uší.
"Ale-"
"Uvedomil som si to až moc neskoro. Nechápem, prečo som tam vtedy išiel. Mal som strach? Bál som sa toho, čo bude, keď tam nepôjdem? Ani sám neviem. Myslel som si, že to robím pre nás. Pre to, aby sa sme v budúcnosti mali lepšie. Potom som si však uvedomil, že takto iba obaja trpíme. Milujem ťa, láska," jemne zobral Billove ruky a schoval ich do svojich. Bill spokojne vydýchol a privrel oči. Bol to taký krásny pocit ho zase cítiť pri sebe. Tom opatrne ovinul svoje ruky okolo Billovho pása a pritiahol si do tesného objatia. Čiernovlasý chlapec si oprel hlavu o Tomove rameno.  
"Každý ďalší deň bez teba bol stratený," zašepkal Tom, ktorý vdýchaval Billovu známu vôňu. Po chvíli sa však odtiahol a chytil Billa za ruku. "Poď." Tom položil svoj hrnček na linku a smeroval ku schodom. Bill urobil to isté, nasledoval ho.
Pomaly kráčali hore schodmi a zastavili sa až pri dverách, ktoré viedli do jednej z miestností. Tom otvoril dvere a umožnil tak obom vidieť dnu. Tom vedel, že Bill túto izbu miloval, bola pre neho inšpiráciou. Taktiež to tu mal veľmi rád, už len kvôli tomu, že to bolo Billovou súčasťou a Tom na Billovi miloval všetko.  
Bill nahliadol do izby, cítil, že tu je niečo inak. Srdce mu začalo prudko biť, keď jeho zrak padol na zlatú klietku. V nej totiž okrem jeho verného kamaráta poskakoval ďalší malý kanárik. Jeho perie bolo červené, miestami trochu oranžové. Ihneď si spomenul na Liz, ale... nie, to nebola ona.
"Čože?" nechápavo sa pozrel na svojho priateľa, ktorému na tvári hral úsmev. Tom Billa zozadu objal a nežne to tisol až ku klietke.
"Dúfam, že mi odpustíš, že som ti sem ráno tak neohlásene vbehol a ešte si so sebou vzal aj kamarátku."
"To ale nie je Liz," zakrútil hlavou čiernovlasý chlapec, no stále sa hypnotizujúco díval na malého vtáčika v klietke.
"Nie, volá sa Didi," vysvetlil Tom. Bill sa zasmial. "Čo je?" zamračil sa.
"Didi? Kto mu vymýšľal to meno?" zaškeril sa šťastne Bill. A Pinky tiež vyzeral byť po toľkých mesiacoch šťastný, čo Billa ešte viac potešilo.  
"Náhodou to je moja najlepšia kamarátka. Keď som ju videl v tom obchode, pripomenula mi Liz a ty si pár dní predtým volal, že Liz... veď vieš, bolo mi z toho smutno tak ako tebe. Jednoducho mi to prišlo ako správne rozhodnutie. Kúpil som si ju a poviem ti... aspoň som sa tam tak strašne nenudil. Je celkom živá, ale to je asi preto, že je omnoho mladšia, než bola Liz. Vždy keď som ju videl, spomenul som si na teba, láska. Pripomínala mi domov," vysvetlil Tom hlavu si pokladajúc na Billovo rameno. Bill si vydýchol, v tele sa mu rozlieval príjemný pocit. Cítil sa v Tomovom objatí tak bezpečne, uvoľnene, príjemne a zamilovane.
"Myslíš, že im bude spolu dobre?" vzlykol Bill. Dalo sa mu plakať. Ani nevedel prečo, jednoducho to z neho muselo ísť von. Veci sa zase dali do poriadku, to predsa chcel, nie? Samozrejme, že áno, len nezvládol príval všetkých tých emócii. A aj tak všetko nebude ako predtým... jeho vzťah s Tomom sa síce obrátil na lepšie, ale stále musel mať v hlave Liz. Chýbala mu a žiaden iný domáci miláčik mu ju nenahradí.
"Ale to vieš, že áno, láska. Ale to nechaj na nich. Dôležitejšie je, že mi je s tebou dobre," Bill sa usmial a pohladil druhého chlapca po tvári. "Bill? Tiež je ti so mnou tak dobre?"
"Najlepšie," zašepkal Bill. Boli konečne voľní. Voľní ako dvaja vtáci vznášajúci sa na oblohe za príjemného letného počasia. Nič ich neťažilo a oni si boli istý, že majú pred sebou krásny začiatok.  
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 KikusQa youuur SB KikusQa youuur SB | Web | 13. února 2011 v 9:34 | Reagovat

nádhernééé!! máš divné sny Ywča... xDD Chelo by to nejaký další Twincest alebo Billshida xD

2 Janiie Janiie | Web | 13. února 2011 v 9:44 | Reagovat

Ywuško, ty znáš můj názor na tuhle povídku... je skvělá!!! já nwm jak to vyjádřit slovy.. jak vyjádřit to, jak moc se mi líbí.. to už nejde.. něco jsem napsala na TWC blog a stejně je to málo.. nic nedokáže popsat, jak moc se mi tahle povídka líbí :-)

3 Laura Laura | Web | 15. února 2011 v 17:01 | Reagovat

Ahojky... nechcesso mnou spravit SB ???

4 Majka Majka | Web | 15. února 2011 v 21:27 | Reagovat

Ywčo? A ty mi budeš něco říkat, že píšu smutné povídky? Vždyť já se u toho, jak chudinka Liz umírala, taky málem rozbrečela :-( Bylo to tak smutně a jemně napsaný... moc krásně.
Jsem ráda, že to nakonec celé dobře dopadlo, protože bylo vidět, že Bill bez Toma vlastně nežije, jen přežívá. A Tomíkovi se taky stýskalo... jsem ráda, že si uvědomil, kde je mu nejlíp! :-)
Byla je moc hezká, něžná povídka, takové se mi líbí! :-)

5 Ywča Ywča | 15. února 2011 v 22:45 | Reagovat

[4]: Zlato, nie je to smutné :-) No dobre, pri tej časti s Liz som tiež plakala :-( Ale vďaka tomu bola tá láska k zvieratku silnejšia :-)
To si vystihla krásne. Nežije, iba prežíva. Síce on mal ešte pre koho žiť, ale aj napriek tomu stratil chuť :-( Veľakrát to tak mám aj ja a zdá sa mi, že tiež len prežívam.
Ďakujem :-) ♥ som rada, že si tomu venovala čas a prečítala si to, aj keď to nie je Boh vie čo :-)

6 Diana Diana | Web | 16. února 2011 v 13:46 | Reagovat

Ou.. a ja som si myslela , že to bude niečo o vtáčikoch , ovečkách a motýlikoch :D .. Ale nie.. Je to strašne krásne. Vidíš a mne s sťažuješ že neviš písať :D Taký exkrement makový! Strašne pekné to bolo :)  A to je tá poviedka , čo sa ti vtedy zmazala?

7 fallen_Angel fallen_Angel | Web | 16. února 2011 v 22:30 | Reagovat

Krásne:) Hlavne ten koniec, keď sa Bill ráno zobudí a ucíti tú kávu, a vie, že jeho životná láska je tu...a proste OH! ten koniec je skoro do detailu taký aký môj sen, čo som ti o ňom dnes písal xD

8 Piki,Terix Piki,Terix | Web | 17. února 2011 v 19:25 | Reagovat

ahoj jestli se chceš zapojit do naší první bleskovky tak našem blogu je :-) měj se pěkně a začíná to v 19:40

9 Romča Romča | Web | 17. února 2011 v 21:02 | Reagovat

ahoj.. tvoje Aff .. Luss má nejaké problémy s pc tak ju teraz zastupujem :D len to som chcela xD

10 Ondina Ondina | 18. února 2011 v 6:32 | Reagovat

Ywčo, mně se příběh hodně líbil. Jsou v něm chvíle, které jsou tak smutné, že teď bych to snad neměla ani číst.
Ale jako vždy jsi psala oslovujícím způsobem. Krásné.

11 Ondina Ondina | 18. února 2011 v 6:52 | Reagovat

Teď čtu článek výš... Tuhle povídku jsem viděla sice na TWB, ale bylo to opravdu v den, kdy jsem se necítila nejlíp a další den se vše ještě zhoršilo. Sice jsem na blogu okomentovala 2 články, ale ty už jsem znala a četla, nemusela jsem se soustředit na nový děj. A protože jsem věděla, že jsi tam povídku měla, mrkla jsem dnes sem k tobě, bylo mi jasné, že ji tu najdu rychleji než na TWB. Chtěla jsem si ji přečíst... takže pokud se ten komentář měl týkat mě, omlouván se, ale opravdu upřímně. Tvé povídky se mi opravdu líbí!

12 Ywča Ywča | 18. února 2011 v 9:57 | Reagovat

[11]: Ďakujem Ondi za komentár :-) Moc si ho vážim. Ja som bola z toho fakt smutná, pretože sa mi zdalo, že sa mi tak trochu vyhýbaš. Takže som si myslela, že som niečo urobila alebo čo.
Chápem, že si sa necítila dobre, tak dúfam, že teraz je všetko v pohode :-)
Ešte raz - ďakujem ♥♥♥

13 Ondina Ondina | 18. února 2011 v 11:14 | Reagovat

[12]: Ywi, prosím tě, opravdu to není nic osobního. Vidíš, kdyby mi nezáleželo na tom, abych si tvou povídku přečetla, neotvírala bych ani tvůj blog! Opravdu mám v posledních dnech dost velké bolesti a jen se děsím, abych skutečně nejela do špitálu (jako už mnohokrát). Kdyby se někdy stalo, že v ten den, co dáš povídku ke čtení, můj koment chyběl, tak jsou v tom spíš mé bolesti. Já jsem to nechtěla veřejně vytahovat, ale skutečně mi bylo líto, že jsem tě zklamala. Už několik lidí mi v minulých dnech psalo na mail, co se děje, že buď nejsem na netu, nebo maličko. Tak se nezlob. Skutečně mám tvé povídky nesmírně ráda, a pokud je nepřečtu hned, určitě si je časem vyhledám zpět... Tak se ještě jednou omlouvám a prosím tě o strpení, pokud by se ještě někdy stalo něco podobného. Dřív nebo později u tvých povídek můj koment najdeš... Nezlob se.♥♥♥

14 Ywča Ywča | 18. února 2011 v 11:25 | Reagovat

[13]: Zlato, ako by som sa mohla hnevať? Ja som sa nehnevala, nebol v tom hnev, bola som smutná. Ale ty si mi to vysvetlila.
Bolesti? :-( Oh, chudiatko. Čo sa deje? :-(
Dobre, ja to chápem. Ja robím vždy predčasné závery a ani neviem príčinu. Iba som mala zvláštny pocit, ale už si mi to vysvetlila. Ja sa predsa nehnevám a nemáš sa za čo ospravedlňovať. ♥

15 Catherine Catherine | Web | 18. února 2011 v 16:04 | Reagovat

Ywčo? To je trošku džouček, ne? ♥ To je něco... Tak nepopsatelně úžasnýho ^^ Hltala jsem pohledem každý slovo, chvilkama sem snad zpaoimínala i dejchat :'DDD Je to všechno... strašně moc krásně popsaný, povíka mě vtáhla do příběhu, že jsem nad ničím jiným nemyslela a ani nepřemýšlela. všechny ty scény jsem viděla živě před očima. myslela jsem... že to nemůže skončit takhle... šťastně... ale ono jo *-* bylo mi sice líto Billa, i Pinkyho, když Liz umřela, ale tohle to vynhradilo. mělo jsem radost s Billem, když se Tom za ním vrátil. a to že ještě jako bonus přinesl nového kanárka? Ještě lepší :) Opravdu krásná povídka, s ještě lepší dějem... :) málokdy se stane, že ve mě může něco zanechat povídka - jednodílovka, ale tahle to dokázala. na tuten děj asi určitě jen tak jednuduše nedokážu zpaomenout. měla něco do sebe. něco.. co prostě má hodně málo povídek.. ^^

16 Lia =) Lia =) | 20. února 2011 v 14:06 | Reagovat

Zlatíčko, úplne ma zaujal ten design .. nádherný ! dokonca aj Bill tam je zlatý a o Bushodovi ani nehovorím ! .. aj by som to preíčtala, ale je to moc dlhé ,, :-(
Ale hneď keď budem mať čas si to prečítam, pretože to bude super, ako všetko od teba ;-) ňuňu :-*

17 Lia =) Lia =) | 20. února 2011 v 16:24 | Reagovat

A mám to za sebou a som veľmi rada, že som to čítala. Tento príbeh ma úplne naplnil, pretože tiež mám za sebou nejaké sklamanie a vedela som sa vžiť do pocitov Billa a Toma. Záver je veľmi pekný, len škoda, že také niečo nie je v skutočnosti. A keď je podobná situácia, myslím si, že veľmi málo je takýchto párov. Naozaj len veľké minimum! ... Postavy mi k sebe vôbec nešli! Pretože je to TWC, keby to boli dve neznáme osoby, ktoré spolu nemajú spoločných rodičov ani rodinu iba city, páčilo by sa mi to ešte viac. Samotný príbe je veľmi zaujímavý, pretože najprv nám predstavuješ situáciu s vtákom a nakoniec sa s toho vyhrabe veľký láska. Istá náklonnosť a city boli už aj pri vtákovi spomínané, ale mala som na mysli takú lásku, ktorú by si každý prial. Hm, možno niektoré vety tu nedávajú zmysel, alebo je to blbo napísané, ja sama viem čo si o tomto myslím. Viem, že si napísala aj lepšie veci už! Ale ja som osoba iná ako ty a vyznávači TWC a iných cestov. Neber si nič v zlom. Môžem ti k tomu ešte aj zajtra viac povedať ;) :-*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama